V danom prípade síce súd dospel k záveru, že nepodaním návrhu na začatie konkurzného konania nedošlo k spáchaniu trestného činu, nakoľko nebola naplnená jeho subjektívna stránka (úmysel) a zároveň závažnosť tohto konania bola nepatrná (konateľ spoločnosti nepodal návrh na začatie konkurzného konania aj napriek vedomosti o platobnej neschopnosti a predĺžení spoločnosti, avšak vyvíjal aktivitu na získanie prostriedkov k uspokojeniu veriteľov).
Z tohto rozhodnutia je však možné v súvislosti s prípadnou trestnou zodpovednosťou členov štatutárnych orgánov za trestný čin marenia konkurzného a vyrovnávacieho konania vyvodiť nasledovné závery:
- Nesplnenie povinnosti člena štatutárneho orgánu podať návrh na začatie konkurzného konania podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii v zákonom ustanovenej lehote s úmyslom takéto konanie ani nezačať, spĺňa definičné znaky trestného činu marenia konkurzného a vyrovnávacieho konania podľa Trestného zákona.
- Na vyvodenie trestnej zodpovednosti sa vyžaduje úmysel člena štatutárneho orgánu spoločnosti poškodiť práva veriteľov na zákonné uspokojenie ich pohľadávok.
- Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti sa zohľadní materiálna stránka protiprávneho konania z hľadiska jeho závažnosti (t. j. spôsob, následky, okolnosti, miera zavinenia a pohnútka páchateľa pri spáchaní činu). V posudzovanom prípade sa konateľ spoločnosti úspešne bránil tým, že vyvíjal relevantnú aktivitu na získanie finančných prostriedkov, z ktorých by spoločnosť svojich veriteľov uspokojila.
Zdroj: KPMG
