Najvyšší súd SR dospel k záveru, že:
v prípade, ak správca dane vykonaným dokazovaním preukáže daňovníkovi, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ daňovníka, je povinnosťou daňovníka preukázať, že jeho závery sú nesprávne, alebo označiť skutočného dodávateľa na základe nových dôkazov.
Z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR taktiež vyplýva, že:
* pokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, tak vykonanie dokazovania je primerane rozložené medzi daňovníka a správcu dane; a
* pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať (i) prijatie zdaniteľného plnenia a zároveň musia preukazovať, (ii) že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov a služieb jednotlivými dodávateľmi.
* V prípade ak tieto hmotnoprávne podmienky nie sú splnené, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane.
Zdroj: KPMG
